Založenie arboréta a jeho poslanie

Uvedené úvahy vyústili do vypracovania plánu na založenie arboréta v neďalekom Kysihýbli. Akadémia dostala na tento účel pozemok vo výmere 7,78 ha od mesta Banská Štiavnica. Bol to neobhospodarovaný pasienok s pomerne rozdielnymi pôdnymi a klimatickými pomermi (rôzna expozícia a sklon terénu) (HOLUBČÍK 1960).

Plán výsadby vypracoval János Tuzson, asistent akadémie, neskôr významný profesor na univerzite v Budapešti. Tuzson s prihliadnutím na ekologické nároky rozdelil plochu na 4 oddelenia približne podľa konfigurácie terénu. Každé oddelenie následne rozdelil na malé pravidelné plochy s rozmermi 15 x 15 m. Takto vytvoril spolu 350 plôch. Pravidelnosť týchto plôšok porušil len v okrajových častiach arboréta. Podľa jeho návrhu sa jednotlivé druhy a formy drevín vysádzali na jednotlivých plochách podľa rodov v malých monokultúrach. Tento spôsob vysádzania sa okrem niektorých výnimiek dodržal. Pre rozdielnosť pôdnych pomerov a systematický spôsob výsadby sa nemohli úplne uspokojiť nároky jednotlivých drevín na stanovište. Tak sa stalo, že niektoré dreviny nemali už pri založení arboréta priaznivé podmienky pre ďalší sľubný vývin. Nepriaznivo pôsobila i otvorená, nechránená poloha stanovišťa. Súčasne sa vysádzali aj domáce dreviny, s ktorými sa mali ostatné druhy v budúcnosti porovnávať. Zakladateľ arboréta vypracoval plán výsadby do všetkých podrobností. Zostavil ho tak, aby sa niektoré chúlostivejšie dreviny vysádzali pod ochranou krycích domácich alebo niektorých odolnejších cudzokrajných drevín, poprípade sa ochranná drevina dosadila dodatočne, keď sa prejavila potreba chrániť príslušnú drevinu pred nepriaznivými klimatickými vplyvmi.

Vlastná výsadba sa uskutočnila tak, že sadená cudzokrajná drevina sa vo väčšine prípadov vysádzala skôr, aby mala určitý časový náskok. Tuzson zahrnul do plánu výsadby aj pomerne mnoho krov, málo významných pre lesné hospodárstvo, ktorých poslaním v arboréte bolo spestriť druhové zloženie a rozčleniť korunovú úroveň, aby k jednotlivým drevinám malo prístup svetlo rozličnej intenzity, priame i rozptýlené, a udržovalo sa tam aj vtáctvo, ktoré má značný význam pri ochrane lesa proti škodcom. Okolo arboréta sa vysadil smrekový živý plot, ktorý tvoril porastový plášť a chránil objekt a jeho výsadby pred nepriaznivým klimatickým vplyvom susedných nelesných plôch. Celá výsadba oddelenia I bola určená na výsadbu ihličnanov, oddelenia III a IV na výsadbu listnáčov. Oddelenie II bolo zmiešané, lebo asi na polovici plôch vysadili ihličnany a na druhej polovici listnáče.

Potrebné sadenice na výsadbu sa vypestovali v škôlkach v Kysihýbli zo semena získaného zo zahraničia, pravdepodobne prostredníctvom Medzinárodného zväzu lesníckych výskumných ústavov. Podrobný podkladový a archívny materiál o tejto výmene ani o pôvode semena jednotlivých druhov sa nezachoval (HOLUBČÍK 1960). Pri výbere jednotlivých druhov drevín na výsadbu v Lesníckom arboréte uplatnil J. Tuzson prvé skúsenosti z provenienčných pokusov.

Výberom pomerne veľkého počtu borovíc a odrôd borovice čiernej na vysadenie do arboréta sa sledoval cieľ získať výsledky, ktoré by sa dali využiť pri zalesňovaní pustých a spustnutých plôch v bývalom Uhorsku. Na vysadených klimatypoch smreka sa mali sledovať otázky proveniencie (HOLUBČÍK 1960).

Keď z časového odstupu (HOLUBČÍK 1960, HRUBÍK 2010) posudzujeme plán založenia Lesníckeho arboréta v Kysihýbli, prekvapuje nás veľká Tuzsonova  predvídavosť v tom, že sa rozhodol práve pre plošnú výsadbu, ktorá hoci v malej miere, ale predsa umožňuje porovnávať jednotlivé dreviny z lesníckeho hľadiska lepšie ako solitérna výsadba v parkoch. Tento spôsob výsadby vzhľadom na začiatok jej realizácie (r. 1900) možno pokladať za veľmi priekopnícky a myšlienka založiť arborétum plošnou výsadbou drevín predstihovala svojou originálnosťou svoju dobu. Z Lesníckeho arboréta v Kysihýbli sa takto stal dobrý aklimatizačný objekt, aký v tom čase nemal v Európe nijakú obdobu. Plošnou výsadbou sa totiž založili miniatúrne porasty jednotlivých drevín, kde možno posudzovať ich rast v zápoji, vytváranie korunového zápoja, formovanie korún, kmeňov atď.

Plochy arboréta tak majú neobyčajnú hodnotu, pretože umožňujú sledovať viacero dôležitých otázok o vhodnosti príslušných drevín na pestovanie v lesnom hospodárstve na Slovensku. Tento jedinečný pokusný objekt lesného hospodárstva treba zachovať pre vedecko-výskumné účely Lesníckeho výskumného ústavu aj ako základňu jeho ďalšej práce“ (HOLUBČÍK 1960).

Zakladatelia arboréta

Eugen Vadas Vlkolinský

Gyula Roth

Tuzson János