Udalosti, ktoré predchádzali založeniu arboréta
Ťažba dreva a neskôr lesníctvo boli odbory ľudskej činnosti, ktoré v minulosti podmieňovali úspešnosť banského a hutníckeho podnikania. Intenzívne sa pri tom využívalo drevo a významne sa exploatovali lesy. Keď lesy v okolí baní a hutí neboli schopné regenerovať sa prirodzene, bolo potrebné ich obnoviť, resp. rekonštruovať výsadbou. Druhové zloženie lesov, ako ho vidíme dnes, je preto na zmenenom, industrializovanom území Európy zväčša nepôvodné. Pretože baníctvo bolo vo vývoji ľudskej spoločnosti zdrojom bohatstva, blahobytu, ale aj vedy a technického rozvoja, teda pokroku všeobecne, odrazilo sa to i na vývoji a rozvoji lesníctva a lesníckej vedy. Centrom uhorského rudného baníctva bola Banská Štiavnica, kde roku 1735 vznikla Banícka škola, ktorú viedol významný polytechnik Samuel Mikovíni (1686–1775). Roku 1762 pretvoril Banícku školu na vyššie učilište, tzv. Praktickú školu. Po vytvorení jednotlivých odborných katedier a pripojení katedry baníctva, banského práva a lesného hospodárstva v roku 1764 bola v Banskej Štiavnici založená Banícka akadémia, prvá vysoká škola technického smeru v Európe aj vo svete.
Keďže už od 16. storočia bola najväčšia exploatácia lesov na územiach stredoslovenských banských miest, ktorých strediskom bola Banská Štiavnica, vyťažované lesy si vyžadovali lepšiu opateru pod vedením kvalifikovaných odborníkov a preto sa na cisárskom dvore vo Viedni rozhodli ustanoviť samostatný Lesnícky ústav, ktorý panovník potvrdil 30. augusta 1807. Profesorom Lesníckeho ústavu sa stal Dr. Henrich David Wilckens, ktorý začal robiť prvé pokusy s introdukovanými drevinami na Slovensku a to vysádzaním vejmutovky (Pinus strobus L.) dovezenej z Ameriky, v rámci praktických cvičení s poslucháčmi akadémie v školskom polesí pri Sklených Tepliciach (ZDYCHA a kol. 2002).
Po smrti profesora Wilckensa (v roku 1832) sa v roku 1835 stal profesorom viedenský lesný inžinier Rudolf Feistmantel, ktorý sa stal ďalším významným priekopníkom pestovania cudzokrajných drevín. Vyčlenil na školskom polesí v Kysihýbli plochu o výmere 2,27 ha, na ktorej založil záhradu s borovicou vejmutovkou, borovicou čiernou, jedľou a ďalšími nepôvodnými drevinami pre oblasť Štiavnických vrchov (borovica lesná, smrek a smrekovec). Celkovo na tejto ploche vysadil 73 druhov domácich a cudzokrajných drevín, čím dal základ malému arborétu, ktoré sa dnes nazýva Feistmantelova záhrada. Jednotlivé druhy sa vysádzali osobitne, iba menšie skupiny vo vzájomnom zmiešaní. Neskôr zakúpil ďalších 77 druhov drevín z viedenskej záhrady baróna Pasqualatiho (41 druhov) a rakúskych Laxenburských záhrad. Dal ich vysadiť na jar r. 1839 v dnešnej Dolnej botanickej záhrade v Banskej Štiavnici. Do konca r. 1844 tam vysadili spolu 487 drevín stromovitého a krovitého vzrastu, ako základ tejto dendrologickej záhrady. Záhrada mala slúžiť pre študentov akadémie pre uľahčenie ich poznávania pri štúdiu ako živá zbierka domácich a cudzokrajných drevín. Mala byť aj študijným objektom na sledovanie aklimatizácie cudzokrajných drevín. Podľa výsledkov aklimatizácie sa malo týmito drevinami spestriť drevinové zloženie lesov, aby sa neskôr na drevárskom trhu mohli zjaviť nové sortimenty, ktoré sa predtým dovážali z cudziny (HOLUBČÍK 1960).
V roku 1846 sa uskutočnila reorganizácia Baníckej akadémie premenou na Banícku a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici. Lesnícky ústav zanikol a vznikla lesníka katedra ako jedna zo šiestich katedier. Oba študijné smery sa zrovnoprávnili. Nástupcom prof. Feistmantela na lesníckej katedre sa stal Fridrich Schwarz, od roku 1848 profesor lesníctva, ktorý vo výchovnej činnosti nadviazal na svojich predchodcov a v roku 1853 založil veľkú škôlku na pestovanie domácich a cudzokrajných drevín. V roku 1859 pribudol na lesnícku katedru Karol Wagner, absolvent baníckeho a lesníckeho štúdia. Od roku 1867 na lesníckom odbore Akadémie pôsobil kolektív mladých lesníckych pedagógov pod vedením Karola Wagnera a spravoval obe dendrologické záhrady v Banskej Štiavnici (ZDYCHA a kol. 2002). V roku 1871 sa na lesníckom odbore udiali významné zmeny. Po odchode profesora Wagnera sa vedúcim profesorom lesníckeho odboru stal Július Sóltz a vedúcim katedry hospodárskej úpravy lesov sa stal Ľudovít Fekete, odchovanec banskoštiavnickej akadémie a katedru botaniky a pestovania lesov prevzal Eugen Vadas, pôvodným menom Vlkolinský. Fekete od svojho vymenovania za profesora v r. 1873 intenzívne dopĺňal stav drevín v záhradách ďalšími výsadbami. V roku 1877 vysadil v Hornej dendrologickej záhrade trojročné sadenice sekvojovca mamutieho (Sequoiadendron giganteum), ktoré dnes patria medzi najkrajšie a najmohutnejšie jedince tejto dreviny na Slovensku (vek cca 140 rokov v r. 2015). Posledným profesorom, ktorý sa staral o obe záhrady, bol Eugen Vadas – Vlkolinský.
Uvedení lesnícki pedagógovia prispeli svojimi činnosťami k pestovaniu cudzokrajných drevín v Banskej Štiavnici a jej okolí. Vysádzali ich parkovým spôsobom, väčšinou jednotlivo, ale aj v menších skupinách, prípadne v stromoradiach. Na všetkých spomenutých objektoch dali vysadiť viac ako 500 druhov domácich a cudzokrajných drevín, medzi ktorými bolo aj veľa krovitej vegetácie. V roku 1898 bola v Banskej Štiavnici zriadená Ústredná lesnícka výskumná stanica, ktorej prvým vedúcim bol Eugen Vadas – Vlkolinský. Okrem klasických predmetov ako je biológia lesných drevín, lesné semenárstvo, škôlkarstvo a metódy zalesňovania, sa zameriavala aj na pestovanie a introdukciu cudzokrajných drevín, ktoré by boli schopné zabezpečiť obnovu lesov a primerane zvýšiť produkciu dreva. Pokusné plochy v školskom polesí Kysihýbel však nevyhovovali tejto snahe a preto sa začalo uvažovať o založení takého objektu, ktorý by bol schopný sledovať v takmer rovnakých stanovištných a klimatickývh pomeroch oveľa väčší počet druhov. Tento objekt mal slúžiť na lesnícke účely a malo sa ním stať arborétum, kde by sa jednotlivé dreviny vysádzali plošne.